Archlebova70 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Poetka a prekladateľka, jubilantka  Tamara Archlebová  
 
Naša jubilantka, poetka, novinárka, výtvarná kritička a prekladateľka sa nám pred dvoma rokmi pripomenula novým súborom básní, ktoré publikovala v pred dvoma rokmi v časopise Romboid (2/ 2019). Napísal som o nich vtedy, že hoci vznikli ešte v rokoch 2014 a 2015 pôsobia i s odstupom času veľmi aktuálne a apelatívne: takou je báseň Na pamiatku dopichaného (7. 11. 2005) Daniela Tupého a Biela labuť, ktorú autorka venovala na pamiatku moskovskej akcie za ľudské práva 4. 2. 2014, na ktorej balerína Alexandra Portianniková v truskúcom mraze v kostýme z Čajkovského Labutieho jazera a rukami spútanými okovami protestovala proti ich porušovaniu „v tenkých balerínkach/výkrik bez slov/vzbura bez násilia.../. Pekný dôkaz, že dobrá poézia nestarne.
Dlhoročná klubová kolegyňa Tamara Archlebová (rod. Gályová) sa narodila 28.4. 1951 v Bratislave v rodine novinárov-prekladateľov maďarskej národnosti (matka Oľga Lőrinczová Gályová bola aj spisovateľka). Študovala na FFUK dejiny výtvarného umenia a stala sa jeho kritičkou v časopisoch Výtvarný život, Verejnosť, PROFIL, Kultúrny život, Harmonia. Pracovala v  Encyklopedickom ústave SAV. Odborné články publikovala v novinách a časopisoch na Slovensku, v Česku a Maďarsku. Hlavnou oblasťou jej záujmu bolo akčné a konceptuálne umenie. Bola aj kurátorkou viacerých výstav. Ako poetka sa dvoma básnickými zbierkami: v roku 2000 sa predstavila maďarskému publiku zbierkou Ugye, ez nem igaz? (Však to nie je pravda?) a slovenskému publiku v roku 2006 zbierkou Mliečna dráha. V roku 2010 vydala prozaickú knihu Ako Ruth odišla do jazera a iné sny. Keď mi Tamarka venovala túto útlu knižku, ktorá je jemným a cudným nazretím do sveta jej snov (ale aj životných zlomov), povedal som, že mi je ľúto akej malej pozornosti knihe dostalo od slovenskej literárnej kritiky.
Tamara Archlebová prekladá z maďarčiny a maďarskému čitateľovi zasa sprostredkovala v prekladoch básne Mily Haugovej a Milana Richtera a románov Vincenta Šikulu Veterná ružica a Jany Bodnárovej Takmer neviditeľná. Ja som sa s Tamarkou ako prekladateľkou stretol pri preklade časti mojej dokumentárnej knihy Transporty nádeje. Jej súčasťou je osud maďarských Židov, ktorí sa v roku 1949 snažili za dramatických okolností cez Slovensko ilegálne vysťahovať do Izraela. Preklad vyšiel v kultúrnom mesačníku Napút pod názvom Maďarská bricha 1949 – 1950. Stal sa aj súčasťou knižného vydania môjho románu Krajina zabudnutia, ktorého preklad do maďarčiny pod názvom A feledés földje sme spolu s Tamarkou predstavili 22. apríla 2016 na 23. ročníku Medzinárodného knižného veľtrhu v Budapešti. Krajinu zabudnutia preložila do maďarčiny ešte v roku 2002 Tamarina matka, významná a uznávaná prekladateľka modernej slovenskej prózy do maďarčiny Lörinczová Gály Olga. Keď som sa dozvedel, že prekladateľku Karvaša, Johanidesa, Slobodu, Šikulu či Vilikovského zaujal aj môj román, považoval som to za jeho osobitné ocenenie. Preklad vtedy vyšiel vo vydavateľstve AB-ART a na jeho novom vydaní sa ako prekladateľka podieľala aj jej dcéra Tamara, keďže som pre pripravované vydanie  v hebrejčine doplnil román o viaceré dobové reálie. Spomínam si doteraz, Tamarka, na našu úspešnú a originálnu prezentáciu knihy v Budapešti, zaplnenú sálu vnímavého publika – patrili medzi ne aj študenti slovenského gymnázia. Rovnako i naše stretnutia a rozhovory na podujatiach nášho Klubu nezávislých spisovateľov.

Nielen za seba, ale rovnako i za ostatných členov klubu prijmi úprimné a srdečné blahoželanie k Tvojej jubilejnej sedemdesiatke.
Anton Baláž       
Návrat na obsah